Ahoj!
Po dlhšej pauze by som sa s vami rada podelila o jeden príbeh. :)
Vždy som chcela psíka, ale nikdy som nemala príležitosť nejakého mať. Keď som ešte žila s rodičmi (v paneláku), tak nad psíkom ani neuvažovali, nakoľko sa báli, aby sme mu mohli dať všetko, čo potrebuje a naplno sa mu venovať. Raz to však osud chcel inak a tam sa začína môj, vlastne NÁŠ príbeh :).
S priateľom sme sa vrátili domov a len tak sme odpočívali. Ja som si prezerala môj Facebook a zrazu som narazila na fotku malého bieleho psíka s ustráchaným pohľadom. Túto fotku zdieľal jeden útulok s prosbou o pomoc. Potrebovali súrne zohnať niekoho, kto by toto malé bezbranné zvieratko prepravil z Malaciek do Bratislavy na veterinu, kde si potom pre havinka príde pani, ktorá bude mať psíka v dočasnej opatere. Nemali však nikoho, kto by psíka odviezol, tak mu hrozila noc v koterci.
Hneď ako som to videla, musela som reagovať. Chcela som len pomôcť a zariadiť, aby psík nespal v koterci, nakoľko sa jednalo o malé šteniatko a noc v koterci v chladnom a upršanom počasí, nie je nič pre šteniatka (samozrejme aj pre iné zvieratká). Priateľovi som ukázala fotku a nahodila môj psí pohľad, že musíme pomôcť. Nakoľko má rád zvieratká presne ako ja, neváhal a už som písala útulku o adresu.
Priateľ ma hneď podpichol, že určite budem plakať, alebo si budem chcieť psíka zobrať. Brala som to však hrdinsky a naozaj som chcela len zariadiť prevoz psíka, pretože som vedela, že si psíka pre seba nechať nemôžem.
Vyštartovali sme teda z Bratislavy a po ceste do Malaciek, kde sa psík zatiaľ nachádzal nás zastihla veľká búrka, že sme nevideli ani na cestu. Nakoniec sme však prišli do Malaciek a našli útulok. Keď sme vošli do dvora útulku, bolo mi hrozne ľúto všetkých tých psíkov.
Zazvonili sme na "vrátnicu" a otvorila nám slečna, ktorá nás pozvala dovnútra. Keď sme vošli dnu, hneď som zbadala malú pojašenú guličku, ktorá sa tešila z každej jednej osoby naokolo. Prišla som k tomuto malému zázraku a hneď som vedela, že bude naša.
Vločka, tak ju totižto slečny v útulku pomenovali, ma hneď začala oblizovať a tešiť sa zo mňa. Slečne, ktorá nám ju mala dať, som hneď povedala, že ju chceme adoptovať.
Tak sme si Vločku prevzali a vyrazili na cestu do BA, kde sme ju mali odovzdať na veterine. Vločka cestovala v prepravke pre psíkov, mne jej však bolo strašne ľúto, tak som si ju z prepravky vytiahla a dala na kolená a to bol už úplný zlom :). V rukách som držala malého psíka, ktorý mi ležal na nohách. Bola strašne špinavá a bolo na nej vidieť, že je rada, že konečne nie je sama.
Prišli sme do BA na veterinu, kde sme mali Vločku nechať a tam mi došlo hrozne ľúto, že sa s ňou mám rozlúčiť, a že ju možno už nikdy neuvidím. Ten pohľad, akým na náš pozerala, keď sme odchádzali mi úplne zlomil srdce.
Možno by som to predtým nevedela pochopiť, ale aj za takú malú chvíľku, ktorú som s ňou strávila, mi ohromne prirástla k srdcu. Keď sme ju na veterine nechávali a odchádzali sme, plakala som ako malá a môjmu priateľovi to tiež bolo veľmi ľúto. Hneď sme volali do útulku s tým, že ju určite chceme adoptovať, avšak sme dostali informáciu, že adopcia zatiaľ možná nie je, lebo musí byť psík v karanténe, ak by sa ozval jeho pôvodný majiteľ. S útulkom som si však stále písala a dali mi kontakt na pani, ktorá mala Vločku v dočasnej opatere.
Keď som jej zavolala, ostala som prekvapená, pretože mi oznámila, že Vločka je asi 5 min. od môjho bydliska (na BA je to dosť náhoda).
Vločku sme po dohode šli niekoľko razy pozrieť. Napokon ju premenovali na Zoja, pretože jednu Vločku už mali. Toto bola tiež pekná náhoda, pretože pár dní predtým mi hovorila mama, že ak by mali psíka, tak by sa určite volala Zoja. Potom sa začal boj o Zojku, ktorý sme nakoniec vyhrali. Celý ten proces adopcie bol stresujúci, ale ničoho neľutujeme, lebo je z toho láska na celý život. Pri podpise adopčných zmlúv sme tiež ostali prekvapený, pretože pani z útulku, s ktorou sme celý čas komunikovali, sme poznali a ani sme o tom nevedeli :D. Najkrajší pocit bol, keď sme si ju priniesli domov a vedeli, že už bude len pri nás :).
A toto je náš "psí príbeh". Som strašne rada, že som vtedy hneď reagovala na tú výzvu na FB.
Na záver by som chcela ešte len dodať, že nechápem NIKOHO, kto je schopný ublížiť zvieratku akýmkoľvek spôsobom. Je dôležité, aby sme si všímali svoje okolie a pomáhali si a to nie len navzájom medzi sebou, ale práve aj zvieratkám, ktoré nás veľmi potrebujú a veľa ľudí si to neuvedomuje, ale presne tak, ako potrebujú oni nás, potrebujeme aj my ich...
A takto vykúkala z prepravky pri prevoze..
Lucia
